Opis plemena
Pôvod
Veľmi starobylý. V zurišskej katedrále sa zachovalo vyobrazenie podobných psov už z roku 1100 nášho letopočtu. Ako ostatné duriče, aj tieto nadväzujú na psy :: starých Keltov. V stredoveku sa používali na lov zajacov, líšok ale aj vysokej zveri. Na rozčlenenie do jednotlivých plemien, ktoré sa dnes pokladajú za samostatné, sa však čakalo až do začiatku tohto storočia.
Popis
Stredne veľký elegantný durič takmer štvorcového telesného rámca. Hlava dlhá, úzka, ušľachtilá. Uši zavesené pod líniou očí musia siahať najmenej po koniec nosa, dolu sú zaguľatené, porastené jemnou srstou. Krk dlhý, elegantný, svalnatý. Telo s ušľachtilou líniou chrbta, s pevným a rovným chrbtom, hlbokým, ale nie veľmi širokým hrudníkom a s mierne vtiahnutým bruchom. Nohy suché, s mohutným svalstvom, nesmú však pôsobiť ťažkým dojmom. Chvost stredne dlhý, tvorí predĺženie zadku, v pokoji a pri chôdzi spustený, pri vzrušení nad líniou chrbta. Srsť krátka, hladká, hustá, na ušiach a na hlave veľmi jemná. Veľkosť: Psy 49-59 cm, suky 47-57 cm. Farba: Rozlišujeme 4 typy, ktoré nemožno navzájom krížiť:
- bernský durič - trojfarebný, biely s čiernymi a pálenými škvrnami
- jurský durič - čiernotrieslový
- luzernský durič - škvrnitý modrý
- schwyzský durič - biely s pomarančovými škvrnami
Charakteristika
Živý, mocný a vytrvalý poľovný pes s výborným čuchom. Povaha zodpovedá ušľachtilému zovňajšku, je tichá, pokojná, jemná, voči pánovi a jeho rodine veľmi priateľská, ináč skôr uzavretá.
Využitie
Poľovný pes, použiteľný ako durič aj ako farbiar. Niekedy sa chová aj ako príjemný spoločník.
Zvláštne nároky
Žiada si veľa pohybu a verme dôsledný výcvik na privolanie. Všetka výchova musí prebiehať bez najmenšieho náznaku hrubosti, inak sa pes stáva plachým.
Výskyt
Vo Švajčiarsku pomerne bežný, občas ho chovajú aj inde v Európe. U nás celkom ojedinelý.
Možná zámena
S inými, vo všeobecnosti veľmi vzácnymi európskymi duričmi (modrý = gaskonský durič, ariegeios, juhoslovanský durič a i.), z ktorých je zreteľne najušľachtilejší
